Ministerstvo životného prostredia SR odprezentovalo začiatkom júna výstupy z projektu “Príprava cestovnej mapy pre obehové hospodárstvo Slovenskej republiky”. Cieľom projektu je vypracovanie analýz a konkrétnych odporúčaní pre obehové hospodárstvo na Slovensku. Obehové hospodárstvo je komplexná téma, ktorá sa týka celkového fungovania slovenskej ekonomiky. Dokument cestovnej mapy odporúča pri procese prechodu na udržateľnú výrobu a spotrebu viaceré nástroje.

“Veľmi vítame túto iniciatívu a pozitívne vnímame viaceré z navrhovaných odporúčaní, predovšetkým zmenu poplatkov za skládkovanie a zdanenie spaľovania odpadu,” konštatuje Beáta Kastlerová, konateľka spoločnosti RECobal, s.r.o., ktorá sa zameriava na zastupovanie výrobcov pri plnení ich povinností vyplývajúcich zo zákona o odpadoch na Slovensku.

Pay-as-you-throw má svoje riziká

Jedným z navrhovaných ekonomických nástrojov ministerstva je systém PAYT – pay-as-you-throw – pre celé Slovensko. Tento model by spoplatňoval používateľov systému za likvidáciu komunálneho odpadu podľa toho, koľko odpadu odovzdajú. “Pre efektívnu implementáciu takéhoto systému si musíme položiť otázku, kam bežný občan vyhodí odpad zo svojej domácnosti, ak za jeho vyššie množstvo bude musieť viac zaplatiť,” zdvíha Beáta Kastlerová varovný prst. PAYT modely poznáme napríklad zo Škandinávie. Avšak tam nefungujú paralelne so separovaným zberom odpadu, ktorý v týchto krajinách prakticky neexistuje a bežia v nich prevažne zálohové systémy.

“Skúsenosti zo zahraničia napovedajú, že pri nevhodne implementovanom PAYT systéme skončí aj komunálny odpad v nádobách na separovaný zber. Spoliehať sa na povedomie občanov by som v tomto prípade považovala za prinajmenšom naivné. Skôr sa obávam, že akýkoľvek oddelený zber by nemohol spolu s PAYT systémom fungovať. Ľudia sa budú snažiť znížiť svoje poplatky za odvoz komunálu a odpad budú riešiť akokoľvek sa bude dať. To môže byť od vyvážania do prírody, cez svojpomocné spaľovanie, až po vhadzovanie do nádob na triedený odpad, v dôsledku čoho budú hodnotné materiály, ktoré by boli vhodné na recykláciu, kontaminované a znehodnotené,” vysvetľuje B. Kastlerová.

Ekomodulácia

Zámer posilniť existujúci systém rozšírenej zodpovednosti výrobcov o ekomoduláciu by mal byť tiež súčasťou cestovnej mapy. “Štát doteraz zaujímal skôr vyčkávací postoj v otázkach ekomodulácie, preto nás táto správa milo prekvapila,” skonštatovala B. Kastlerová. “Ekomodulácia hovorí o tom, že čím je obal lepšie recyklovateľný, tým nižšiu sadzbu zaň výrobca zaplatí. V rámci skupiny Reclay, s ktorou úzko spolupracujeme, máme s ekomoduláciou bohaté skúsenosti,” uvádza B. Kastlerová

Krajiny ako Francúzsko, Španielsko a Taliansko majú zavedené sofistikované ekomodulačné systémy. Do problematiky vstupuje aj európska daň z plastov a využívanie recyklovateľných materiálov v obaloch. “V ekomodulačných systémoch platíte nižšiu tarifu alebo nižšie dane, ak používate recyklované materiály. Avšak otázkou je, ako zistiť, koľko recyklovaného materiálu vo výrobku skutočne je a kto to bude kontrolovať,” uvádza B. Kastlerová. V Nemecku to ošetrili tzv. minimálnym štandardom zavedeným do zákona o odpadoch, podľa ktorého sa výrobky kategorizujú. “Nemeckí zákazníci skupiny Reclay, napríklad, môžu zhodnotiť recyklovateľnosť svojich výrobkov v online systéme Circulate a v spolupráci s TÜV získať celosvetovo platný certifikát,” dodáva konateľka RECobalu. “Čoskoro sa bude podobný systém podľa všetkého zavádzať aj v Rakúsku. Aj na Slovensku by bolo fungovanie podobného modelu technicky možné.”

Ruka v ruke s ekomoduláciou však musí ísť aj budovanie kvalitnej recyklačnej infraštruktúry, ktorá by zabezpečila skutočnú obehovosť plastov. Pri recyklácii totiž rozlišujeme medzi teoretickou a praktickou recyklovateľnosťou výrobku. “Obal pracieho prostriedku je teoreticky veľmi dobre recyklovateľný. Otázkou však ostáva, či ho má každý občan na ktoromkoľvek mieste na Slovensku možnosť hodiť do separovaného zberu. Či existujú všade triediace linky a recyklačné centrá. Či sa obaly z hodnotných plastových materiálov skutočne recyklujú v uzavretom obehu a použijú sa na opätovnú výrobu recyklovateľného obalového materiálu, alebo sa obal tzv. downcykluje či endcykluje, čiže sa z neho vyrobí napríklad granulát alebo vlákna a následne produkt, ktorý sa už ďalej recyklovať nedá,” uzatvára Beáta Kastlerová a spresňuje: “Pri vláknach pre odevný priemysel sme obzvlášť kritickí. Spotrebiteľ síce môže mať pocit, že robí nákupom šatstva z recyklovaného materiálu dobrú vec. V skutočnosti sa však pri praní takéhoto odevu uvoľňujú do odpadovej vody a následne do vodných tokov mikroplasty a v súčasnosti sa ,pri zatiaľ neexistujúcom riešení recyklácie odevov, nepotrebný kus vyhodí a ide v lepšom prípade na energetické zhodnotenie, v tom horšom na skládku.”